Rusko po voľbách
4. decembra boli v Rusku voľby do Štátnej dumy. Slovenské a české média jasajú, ako ubudlo Putinovej strane Jednotné Rusko 15% hlasov a koľko je v Rusku sťažností na volebné podvody. Nuž, v obrovskom Rusku mohlo byť naozaj veľa volebných podvodov a z Bratislavy sa asi nikto neodváži povedať, že neboli. Treba len pripomenúť, že v každom volebnom okrsku mala každá strana zúčastnená na voľbách svojho člena volebnej komisie a mala právo na dvoch volebných pozorovateľov. Čiže v každom volebnom okrsku mohla mať každá zúčastnená strana tri svoje osoby. Tie mohli byť prítomné pri úvodnom pečatení urien, ako aj pri konečnom spočítavaní hlasov. Keď píšem tento text, nie je známe, že by zástupcovia niektorej zúčastnenej politickej strany vo väčšom rozsahu odmietli podpísať zápisnicu o voľbách. Úbytok hlasov pre Jednotné Rusko naopak nasvedčuje, že voliči sa rozhodovali slobodne a voľby boli demokratické.
Veľmi dôležité je porovnanie výsledkov jednotlivých strán pri minulých voľbách a teraz. Jednotné Rusko malo v r. 2007 64,3% hlasov, teraz 49,5%, čiže mínus približne 15%. Komunistická strana Ruskej federácie mala v minulých voľbách 11,6%, teraz 19,16%, čiže plus približne 7,5 % hlasov. Spravodlivé Rusko malo minule 7,7%, teraz 13,22 %, čiže plus asi 5,5%. Žirinovského Liberálno-demokratická strana Ruska minule 8,1%, teraz 11,66%, čiže plus približne 3,5%, spolu z 15-tich % hlasov, ktoré ubudli Putinovmu Jednotnému Rusku, 11% dostali krajné strany naľavo a napravo. Toto je na jednej strane dôvod na znepokojenie a na druhej strane dôkaz, že Jednotné Rusko je stredová strana. Jednotné Rusko môže v ruských podmienkach najlepšie zabezpečiť pokojný vývoj Ruska a stabilizované vzťahy Ruska s Európskou úniou a prípadne aj Spojenými štátmi. Normálna analýza ruských volieb by mala viesť k tomu, že Slovensko aj Európska únia sa na jednej strane poteší, že Jednotné Rusko získalo predsa len nadpolovičnú väčšinu a na druhej strane bude smútiť, že stratilo 15%. Keď sme pri strate. V ktorej európskej krajine, pri vláde trvajúcej 10 rokov vládnuca strana nestratí hlasy? Slovenské média sú však plné spokojnosti nad tým, že Jednotné Rusko stratilo 15% hlasov a skôr nespokojnosti, že predsa len získalo nadpolovičnú väčšinu. Aká je to potom analýza ruských volieb?
Miláčikom Západu vo voľbách bola strana Jabloko Grigorija Javlinského. Získala 3,5% hlasov. Čo bránilo tým 15-tim % voličom, ktorí odišli od Putina, dať svoj hlas napr. Jobloku? V ruských podmienkach by bolo Jabloko menej nepríjemnou opozičnou stranou Jednotnému Rusku, než je Komunistická strana. Je jedno vysvetlenie, prečo Jabloko nedostalo viac hlasov. Liberálne strany vrátane politikov dnešného Jabloka v 90-tych rokov vládli v Rusku. Priviedli Rusko ku rozvratu a ruských ľudí ku dramatickému prepadu životnej úrovne. Prečo by ich mali Rusi opäť voliť? Medzi opozičnými hlasmi kritizujúcimi v Rusku výsledok volieb sa často vyskytuje hlas Borisa Nemcova. Jeho stranu volebná komisia z akýchsi dôvodov nepripustila k voľbám. Boris Nemcov môže mať dosť dôvodov kritizovať rozhodnutie volebnej komisie a spochybňovať demokratický charakter volieb. Ale keby sa jeho strana zúčastnila na voľbách, brala by hlasy predovšetkým strane Jabloko. Čiže liberálno-pravicové hlasy by sa rozdelili najmenej medzi dve strany.
Vladimír Putin zaviedol v Rusku poriadok, priviedol Rusko do skupiny najrýchlejšie sa rozvíjajúcich ekonomík sveta (BRICS) zvýšil životnú úroveň v Rusku najmenej na 2-násobok. Isteže sa mnoho Rusov môže už cítiť z Putina unavených. Lepšia alternatíva v Rusku sa však zatiaľ neobjavila.
Slovensko potrebuje veľkú koalíciu
Parlamentné voľby sú na obzore a už sa médiami nesú hlasy vymedzujúce pole budúcich politických zápasov. Hlasy žiadajú, aby sa pravicové politické strany vopred vyjadrili, že po voľbách nepôjdu do koalície so Smerom. Je to falošné heslo a treba mu odolať. Slovensko potrebuje po voľbách veľkú koalíciu, čiže koalíciu pravdepodobne víťazného Smeru a jednej alebo dvoch alebo troch pravicových strán. Takúto koalíciu potrebuje z dvoch zásadných dôvodov a viacerých vedľajších. Zásadné dôvody spočívajú v tom, že všeobecne prichádzajú ťažké časy hospodárskej krízy a otrasov až rúcania doterajšieho medzinárodného usporiadania. V takých časoch potrebuje Slovensko pevnú vládu. Druhý zásadný dôvod spočíva v tom, že po skúsenostiach posledných dvadsiatich rokov pevnú vládu dokáže vytvoriť iba veľká koalícia.
Či pravica alebo ľavica vytvorili doteraz iba labilné vlády. Pravica musela brať do koalície aj novovytvorené strany bez politických skúseností skôr s podnikateľskými úmyslami ako bola strana SOP alebo ÁNO, alebo SaS. V koalícii bola vždy aj maďarská strana, ktorej požiadavky boli často na hraniciach akceptovateľnosti. Ľavicové koalície počnúc Mečiarovými až po Ficovu museli zase zobrať ku sebe SNS so všetkou deštruktívnosťou jej vnútornej politiky a neakceptovateľnosťou v zahraničí. Širokou koalíciou bola prvá Dzurindova vláda a tú možno označiť za vcelku pevnú.
Vo volebnom boji každá strana bojuje za seba a každá má svoje špecifické záujmy. SDKÚ je najpragmatickejšia strana a často dáva najavo, že koalícia so Smerom by jej vlastne nebola proti mysli. Z iracionálnych dôvodov sa vyostrili osobné vzťahy medzi Mikulášom Dzurindom a Ivanom Miklošom na jednej strane a Róbertom Ficom na druhej strane. Ale to je ich problém, ktorý ostatné pravicové strany nemusí zaujímať. Most – Híd a prípadne SMK pochopiteľne formulujú predstavy maďarských voličov. KDH obhajuje tradičné hodnoty a má najbližšie zo strán najmä ku katolíckej cirkvi. Strana SaS rozbila Radičovej vládu a nevzdáva sa manželstiev homosexuálov, beztrestnosti marihuany a ďalších bláznovstiev. V médiách sa objavujú aj úvahy, že by mohla byť dokonca lídrom pravice a priama protikladnosť jej programu s programami najmä KDH nikomu nevadí. Automaticky sa počíta, že KDH sa podriadi. Mediálny tlak sa snaží zahnať pravicové strany do bloku na ideovej báze NGO-izmu (od mimovládnych organizácií), na ktorom tak žalostne stroskotala Radičovej vláda.
Je zaujímavé pozorovať ústupový boj pravicových strán. Dzurinda, Mikloš a Fico sa na jednej strane osobne vylučujú, ale ich ideová blízkosť ich ťahá k sebe a nezriedka prebleskne signál, že vlastne by aj spolu išli. Most-Híd to robí najkultivovanejšie. Ako dôvod odporu menuje konkrétne kauzy, ktoré by sa v praxi vždy dali nejako poriešiť. KDH už trochu zmocnelo oproti minulým voľbám. Principiálne nevylučuje koalíciu so Smerom, čo úplne nerozumne urobilo pred minulými voľbami. Ústupovú líniu však zvolilo veľmi netakticky. Hovorí, že samé s Ficom nepôjde. Ale čo ak výsledky volieb budú navodzovať také riešenie? KDH s heslom „sami s Ficom nepôjdeme“ sa zbavuje samostatného rozhodovania o povolebnom kurze a rozhodovanie o sebe vkladá do rúk iných. KDH v koalíciách s SDKÚ stráca svoju identitu a najskôr ju získa práve bez koalície s SDKÚ. V r. 2006 SDKÚ hrubým spôsobom oklamala KDH pokiaľ ide o plnenie volebného programu, ale KDH išlo do nasledujúcej koalície s SDKÚ bez toho, aby požadovalo od SDKÚ čo aj len slovo ľútosti.
Ale toto je už len politický hlavybôľ. Rozhodujúce je, že Slovensko potrebuje pevnú vládu a pevnú vládu je schopná vytvoriť iba veľká koalícia.
Ako zamedziť vládnym krízam
Opäť máme na Slovensku vládnu krízu a tentoraz nevieme, ako ju prekonať. Jeden právnik pritakáva prezidentovi, že nemôže nechať doterajšiu vládu dovládnuť do volieb, iný tvrdí, že môže. Je známe, že kde sú dvaja právnici, tam sú tri názory. Takže prečítajte si tretí. Najvážnejšia zmena slovenskej ústavy nastala zavedením priamej voľby prezidenta. Úrad prezidenta tým získal veľkú autoritu porovnateľnú s autoritou parlamentu. Volia ho tí istí všetci voliči. V niektorých krajinách, napr. v Spojených štátoch je takáto priama voľba prezidenta aj parlamentu základom trojdelenia štátnej moci. Prezident má v rukách výkonnú moc, parlament zákonodarnú. Treťou mocou sú súdy. Americká vláda nepotrebuje žiadnu dôveru parlamentu a ani sa o ňu neuchádza. Menoval ju prezident, ktorého zvolili občania. Slovenského prezidenta síce volia občania v samostatných voľbách, ktoré samy o sebe sú dosť nákladné, ale získanú autoritu prezident používa iba tak na menovanie univerzitných profesorov, veľvyslancov, generálov a členov vlády len takých, ktorých mu navrhne predseda vlády. Predsedu vlády síce poveruje vytvorením vlády prezident, ale iba takého, ktorý má za sebou väčšinu poslancov zvolených v iných voľbách. Pri zavedení priamej voľby prezidenta slovenská ústava povedala „a“, ale nepovedala „b“ - nezvýšila právomoci prezidenta. Priama voľba priam volá po zvýšenom zapojení prezidenta do výkonnej moci aspoň vo výnimočných situáciách. Výnimočnou situáciou je nepochybne stav, keď vláda stratí dôveru parlamentu alebo z iných dôvodov podá demisiu. Pred šiestimi rokmi bývalý predseda Ústavného súdu Ján Mazák a ja sme o tom napísali článok do odborného právnického časopisu. Myšlienka spočíva v tom, že akonáhle vláda stratí ústavné oprávnenie pre výkon svojej moci, prejde výkonná moc do rúk prezidenta. Zostane na vôli prezidenta, či ponechá v úrade doterajšiu vládu, alebo aspoň niektorých jej členov, alebo vymenuje inú vládu, ktorá mu bude podliehať. Taká vláda sa nemusí v parlamente uchádzať o dôveru, pretože podlieha prezidentovi. Na druhej strane ak parlament schváli programové vyhlásenie akejkoľvek inej vlády, nech by bolo napísané hoci na servítku, prezident stráca výkonnú moc a výkonná moc sa vracia do rúk vlády podliehajúcej parlamentu. (Ján Čarnogurský – Ján Mazák: Prezident republiky ako stabilizujúci činiteľ – ústavné záruky „proti pádu štátnej moci na zem“, Justičná revue č. 11/2005, september 2005). Takáto konštrukcia ústavy by znemožnila vládne krízy. Buď by vykonávala vládu riadne zvolená vláda, alebo by vládu vykonával prezident. Vládna moc by sa mohla iba presúvať od vlády ku prezidentovi a naspäť. Dokonca by sa rozšírili možnosti výkonnej moci. Ak by niektoré opatrenia nebolo možné presadiť cez vládu zodpovednú parlamentu, pri určitej konštelácii by také opatrenia mohla prijať vláda zodpovedná prezidentovi. Ale to sú už rýdze špekulácie, odborne právnicky sa im hovorí úvahy de lege ferenda. Ústavná konštrukcia, o ktorej píšem, by plne zodpovedala princípom demokracie. Pri voľbe prezidenta voliči by museli mať na mysli, či ten, koho volia, nebude mať raz v rukách výkonnú moc a ako ju bude používať. Stabilita štátu by sa však zvýšila.
Padla vláda
Vláda Ivety Radičovej spojila hlasovanie o eurovale s hlasovaním o dôvere vláde a hlasovaním neprešla. Takéto spojené hlasovanie bolo jediným čestným východiskom z tragikomédie slovenskej vládnej politiky. Povedzme si na rovinu: Slovensko musí schváliť euroval, pretože si nemôže dovoliť postaviť sa proti súčasnej Európskej únii. Hlasovaním proti eurovalu Slovensko stráca hlavných spojencov v Európskej únii, na ktorú sa od Nežnej revolúcie orientovalo. Negatívnym hlasovaním Slovensko vykročilo v ústrety medzinárodnej izolácii. Medzinárodná izolácia by nás poškodila ekonomicky aj politicky. Asi by sme sa trvale neudržali v eurozóne a nemohli by sme počítať s medzinárodnou solidaritou ani v politických otázkach, napr. keď Maďarsko začne stupňovať proti nám svoje požiadavky. Sulíkova strana neponúkala žiadnu náhradu za doterajšie ekonomické a politické väzby, v ktorých sme ukotvení. Sulíkova strana nesie všetky neduhy rýchlo kvasených strán, ktoré sa objavia na slovenskej politickej scéne po každých voľbách. Bolo to Združenie robotníkov, bola to SOP-ka, bolo to ÁNO. Vyleteli v jedných voľbách, pretože sľubovali voličom akési nové riešenia, ale potom sa ukázalo, že postrádajú politickú skúsenosť a ich politická demagógia je veľmi priehľadná. Richard Sulík brojil proti eurovalu, ale neponúkal plán B. Neponúkal model aspoň vylepšovania vzťahov mimo doterajšiu európsku štruktúru pre prípad, ak by nás európska štruktúra chcela vytrestať napr. za pád eurovalu. SaS neponúka ani iné riešenie ekonomické, ak by bolo odplatou za odmietnutie eurovalu napr. priškrtenie investícií na Slovensku. Slovensko musí urýchlene prijať euroval, a to je možné iba vďaka pádu vlády Ivety Radičovej. Predstavitelia zostávajúcich koaličných strán teraz budú musieť ísť kolenačky ku Róbertovi Ficovi a žiadať ho o podporu eurovalu. Príjmu všetky podmienky, ktoré Róbert Fico postaví. Aký zmysel malo eskalovanie napätia na línii pravica – ľavica a častovanie sa urážkami plynule od zostavenia vlády, ak už nespomínam obdobie pred voľbami?
Politici na pravici, ktorí eskalovali napätie proti opozícii, utrpeli porážku. Ani Róbert Fico nebol nevinný, ale udalosti ukazujú, že on si to mohol viac dovoliť, pretože súčasný konflikt vyhral. Politikov vládnej koalície neospravedlňuje ani to, že vládnu politiku v skutočnosti vytvárali mimovládne organizácie. Voličskú podporu dostávajú vo voľbách politické strany a oni svoju zodpovednosť voči voličom nemôžu posúvať na niekoľko desiatok predstaviteľov mimovládnych organizácii, ktorých nikto nevolil.
Pozitívom súčasnej vládnej krízy na Slovensku bude prekonanie striktného delenia na pravicu a ľavicu. Toto delenie je prekonané. Ak by sa ma niekto opýtal, aký je rozdiel medzi pravicovými stranami a ľavicovými, nevedel by som odpovedať. Po voľbách sa s najväčšou pravdepodobnosťou vytvorí vláda Smeru s niektorou alebo niektorými pravicovými stranami. Posilní sa tým demokratický stred a to je dobré. Pravo-ľavá koalícia nebude vládnuť na veky, ale všetci budú vedieť, že taká koalícia je možná a v čase spoločenskej krízy jej vznik bude o to ľahší. Tlač registruje ako najväčší prínos vlády Ivety Radičovej zvýšenie transparentnosti pri riadení štátu a jej prejavom je uverejňovanie hospodárskych zmlúv na internete. Nuž je to dosť málo za neustále hádky vládnej koalície a za nevytvorenie ničoho rukolapného.
Účinkovanie vlády Ivety Radičovej sa dá zhodnotiť tiež iba nerukolapne: Slovensko je o skúsenosť bohatšie.
Rozbitá justícia
Už rok nás bombardujú správy z justičného a súvisiaceho prostredia asi tohto typu: vláda a najmä ministerstvo spravodlivosti sa usilujú zosadiť doterajšieho generálneho prokurátora, ale ide to akosi pomaly, Súdna rada podrží predsedu Najvyššieho súdu, ktorý sa vzoprie ministerstvu spravodlivosti, financií a celej vláde, minister vnútra nazve prepustenie mafiána Mellu z väzby fackou spravodlivosti (nie, žeby nemal pravdu), polícia a prokuratúra sa obviňujú z prezradenia krokov na opätovné zaistenie Mellu atď. Správy prezrádzajú úplný nedostatok koordinácie medzi rezortmi spravodlivosti, vnútra a prokuratúrou. Nedostatok idúci postupne až do hádzania si polien pod nohy. Musím konštatovať, že v minulosti to až také zlé nebolo. Rezort spravodlivosti, vnútra aj prokuratúra spravujú svoje oblasti, ktoré sa dotýkajú najmä vo sfére trestného práva. Dosahujú dobré výsledky vtedy, ak navzájom úzko spolupracujú. Dobré výsledky v tom zmysle, že účinne potierajú trestnú činnosť, zločincov dostávajú za mreže a chránia občianske práva. Spolupráca rezortov musí začínať hore. V r. 1998 – 2002 som zastával funkciu ministra spravodlivosti. Raz za štvrťrok sme mávali vtedy koordinačnú poradu minister spravodlivosti, minister vnútra a generálny prokurátor. Porada sa konala na rotačnom princípe. Najlepšia káva sa podávala na ministerstve spravodlivosti. Prerokovali sme otázky, ktoré si vyžadovali spoluprácu nie iba odvodenú z právnych predpisov. Ak chcelo napr. vnútro podniknúť opatrenia na potrenie rozšírenej trestnej činnosti alebo aspoň porušovania predpisov, v predstihu dostalo stanovisko prokuratúry a justičných odborníkov na trestné právo, aké opatrenia možno prijať, aby nenarazili na prokuratúre alebo súdoch. A ďalšie otázky. Tak som mohol vtedy oznámiť, že ministerstvo spravodlivosti považuje za primeraný trest pri dopravných nehodách so smrteľným následkom nepodmienečný trest väzenia pre vinníka nehody a podá mimoriadny opravný prostriedok, ak súd taký trest neuloží. Alebo opatrenia polície na vytlačenie prostitúcie z výpadoviek z miest. Zjednotili sme rozdielne názory pri novelizácii zákonov.
Ako som informovaný, koordinačné porady týchto rezortov sa teraz nekonajú. Nuž, ťažko si ich aj možno predstaviť pri doterajších vzťahoch najmä generálnej prokuratúry a ďalších rezortov. Aj keď záujem štátu by mal byť prvoradý. Výsledkom sú rozpory spomenuté na začiatku. Možno sa osoba generálneho prokurátora čoskoro vyjasní a vzájomné vzťahy všetkých troch rezortov či zložiek sa zlepšia. Ale hlbší problém súčasného stavu justície zostane. Problém spočíva v tom, že justícia je svojou povahou konzervatívna, konzervatívnejšia než priemer spoločnosti. Je to tak dobre. Ak naša spoločnosť prešla za posledných dvadsať rokov od komunizmu cez nacionalizmus ku akémusi globalizmu, nemožno očakávať od justície, že by mala prejsť rovnakú cestu. To by bol oportunizmus. Od justície nemožno požadovať postoje odvodené od jedného ideologického odtieňa momentálnej vládnej koalície. Okrem iných ziel by to bola výzva a ospravedlnenie pre budúcu vládnu koalíciu, aby to isté požadovala pre svoj ideologický odtieň. Každý tlak na náhlu zmenu justície vedie ku polarizácii justície. Polarizovaná justícia jednoducho nefunguje ku spokojnosti spoločnosti.
Takže obnovte koordinačné porady ministerstiev vnútra, spravodlivosti a generálnej prokuratúry. Pre začiatok stačí, ak sa bude prejednávať kvalita podávanej čiernej kávy.
Cesta na juh V.
Pri návrate z Kosova sme opäť museli prekonať horský hrebeň obkolesujúci celé Kosovo. Tŕpli sme, aby nás na diaľnici cez Belehrad nezastihla dopravná špička, ale dopadlo to dobre. Posledné ubytovanie sme mali v Novom sade. Posledná spoločná večera nášho zájazdu vyústila do slovenských a ruských pesničiek. Mal som pocit, že moderné ruské zhudobnené balady nemajú vo svete páru. Skončili sme až po polnoci, ale ráno sme opäť museli skoro nastúpiť do autobusu a ponáhľať sa do Maďarska, na Modravú horu, najvyšší vrch Matry. Bolo 5. júla, sviatok sv. Cyrila a Metoda a rovnako ako predchádzajúci rok, schádzali sme sa tam ľudia z celého Slovenska na treťom vrchole nášho trojvršia. Na Modravej hore už boli desiatky ľudí z celého Slovenska. Spevácky zbor Matice slovenskej z Košíc rovnako ako minulý rok spieval slovenské národné piesne. Bol to vlastne zvláštny pocit, že členstvo v Európskej únii nám opäť otvorilo cestu na Matru bez toho, aby sme sa museli legitimovať na hraniciach. Zatiaľ ešte nemáme spoločné peniaze, pretože Maďarsko ešte nepristúpilo na euro, ale vo viacerých reštauráciách sa dá platiť už aj eurami. Zdržali sme sa na vrchole takmer dve hodiny, urobili obrat tamojším bufetom a nastúpili sme záverečnú cestu domov. Do Bratislavy sme prišli večer.
Cesta na juh nám priblížila mnohé takmer zabudnuté stránky našich dejín. Priblížila nám problémy Balkánu, kde Východ a Západ stále ešte na seba akoby narážajú. Pred cestou sme ani netušili, aké sympatie má Slovensko medzi Srbmi v Srbsku aj Kosove za to, že nepodľahlo tlaku Západu. Južný azimut zostáva pre Slovensko strategickým.
Cesta na juh IV.
Príchod do Kosovskej Mitrovice ničím nepripomína, že ide o rozdelené mesto. Na kraji mesta nás čakali srbskí priatelia zo srbskej časti mesta. Dnes už môžu prechádzať hranicu v celku bez problémov. Išli pred nami autom. Rieku Ibar, ktorá rozdeľuje srbskú a albánsku časť mesta, sme prekročili po moste, o ktorý sa pred pár rokmi ešte bojovalo. Dnes je most pokojný, ale na albánskom konci je zaparkované auto kosovskej polície, ktoré náhodne kontroluje autá, ktoré azda pôsobia podozrivým dojmom. Ubytovali sme sa v hoteli. Na druhý deň ráno nás čakalo prijatie u primátora Srbskej časti Mitrovice.
Cesta na juh III.
Z Belehradu na juh vedie diaľnica a kilometre nám rýchlo ubiehali. Mali sme však na programe zastávky.
Cesta na juh II.
Nasledujúci deň našej cesty na juh sme strávili v Belehrade. Predpoludním nás prijal na ministerstve pre Kosovo a Metohiu pomocník ministra.
Cesta na juh I.
Slovensko-ruská spoločnosť usporiadala začiatkom júla pre svojich členov a ďalších záujemcov zájazd smerom na juh. Azimut zájazdu sme vybrali práve preto, že smerom na juh sa nachádza veľa pamätných miest našich dejín a smerom na juh sú zaujímavé miesta už nie iba našej súčasnosti.
