Moja spomienka alebo Šťastie tiež treba mať
Hovorí sa to často, ale kde ho chytiť? V ktorom obchode kúpiť? My, dospelejší, už vieme, že talent a pilnosť nestačia, že treba mať pre úspech aj trochu toho šťastíčka. V osobnom živote i v kariére.
A platí to aj pre štáty. Dnes máme možnosť si to uvedomiť na príklade Českej republiky. Mala to šťastie, že v nej žil a pracoval jeden človek, ktorý sa volal Otakar Motejl, právnik. Počas komunizmu sme o ňom na Slovensku veľa nevedeli, ale posledných dvadsať rokov bol tým povestným šťastíčkom pre našich susedov.
Po prvé preto, že sa nebál nikoho a bol dostatočne sebavedomý, aby povedal na verejnosti svoj názor, akokoľvek práve nepopulárny
Po druhé preto, že nastavil latku kvality a morálky v českej spoločnosti ako minister spravodlivosti i predseda Najvyššieho súdu
Po tretie preto, že vybudoval úrad Verejného ochrancu práv alebo Ombudsmana na európskej úrovni
Po štvrté preto, že vychoval svojím príkladom množstvo mladých právnikov, ktorý pôjdu v jeho stopách
Šťastní to Česi!
Škoda, že nás také šťastie obišlo. Právnický stav sa len teraz začína prebúdzať, ale chýba im osobnosť pána Motejla, ktorý mal za sebou súdne prípady aj z doby neslobody. A už vôbec sme nenatrafili na človeka, ktorý by bol voči sebe kritickejší ako akýkoľvek kritik z domáceho alebo mediálneho prostredia. „Udělal jsem toho málo!“ – bolo ho často počuť. „ Mohl jsem stihnout víc!“ Náš predseda najvyššieho sa radšej pravotí s médiami alebo si chystá ďalšiu sekeru. Len na čo a na koho? Motejl dostával vyznamenania z iných štátov. Náš sa zatiaľ v iných štátoch radšej kúpe v mori s blondýnami.
Nebolo dôležitej debaty v Čechách, v ktorej by chýbal jeho hlas, tak ako by to mal pravý ombudsman robiť. Hľadať nášho ombudsmana zašitého niekde v kancelárii bolo a je dodnes zbytočné. Premenil úrad na sťažovateľstvo, ktoré preposiela listy občanov z jedných rúk do druhých. Zisky Slovenskej pošty sú asi jediným dôkazom jeho existencie. A keď si pozriete zoznam učiteľov našich mladých právnikov, zatočí sa vám z niektorých hlava. Nečudo, že mladí Slováci odchádzajú študovať radšej inde.
Šťastie sa nedá odmerať ani zvážiť. Ale jeden človek je niekedy dosť na to, aby vydláždil cestu, z ktorej už málokto beztrestne zíde bez hanby.
Závidím vám, Česi a skláňam sa, pán Motejl!
A platí to aj pre štáty. Dnes máme možnosť si to uvedomiť na príklade Českej republiky. Mala to šťastie, že v nej žil a pracoval jeden človek, ktorý sa volal Otakar Motejl, právnik. Počas komunizmu sme o ňom na Slovensku veľa nevedeli, ale posledných dvadsať rokov bol tým povestným šťastíčkom pre našich susedov.
Po prvé preto, že sa nebál nikoho a bol dostatočne sebavedomý, aby povedal na verejnosti svoj názor, akokoľvek práve nepopulárny
Po druhé preto, že nastavil latku kvality a morálky v českej spoločnosti ako minister spravodlivosti i predseda Najvyššieho súdu
Po tretie preto, že vybudoval úrad Verejného ochrancu práv alebo Ombudsmana na európskej úrovni
Po štvrté preto, že vychoval svojím príkladom množstvo mladých právnikov, ktorý pôjdu v jeho stopách
Šťastní to Česi!
Škoda, že nás také šťastie obišlo. Právnický stav sa len teraz začína prebúdzať, ale chýba im osobnosť pána Motejla, ktorý mal za sebou súdne prípady aj z doby neslobody. A už vôbec sme nenatrafili na človeka, ktorý by bol voči sebe kritickejší ako akýkoľvek kritik z domáceho alebo mediálneho prostredia. „Udělal jsem toho málo!“ – bolo ho často počuť. „ Mohl jsem stihnout víc!“ Náš predseda najvyššieho sa radšej pravotí s médiami alebo si chystá ďalšiu sekeru. Len na čo a na koho? Motejl dostával vyznamenania z iných štátov. Náš sa zatiaľ v iných štátoch radšej kúpe v mori s blondýnami.
Nebolo dôležitej debaty v Čechách, v ktorej by chýbal jeho hlas, tak ako by to mal pravý ombudsman robiť. Hľadať nášho ombudsmana zašitého niekde v kancelárii bolo a je dodnes zbytočné. Premenil úrad na sťažovateľstvo, ktoré preposiela listy občanov z jedných rúk do druhých. Zisky Slovenskej pošty sú asi jediným dôkazom jeho existencie. A keď si pozriete zoznam učiteľov našich mladých právnikov, zatočí sa vám z niektorých hlava. Nečudo, že mladí Slováci odchádzajú študovať radšej inde.
Šťastie sa nedá odmerať ani zvážiť. Ale jeden človek je niekedy dosť na to, aby vydláždil cestu, z ktorej už málokto beztrestne zíde bez hanby.
Závidím vám, Česi a skláňam sa, pán Motejl!