Opäť som sa raz presvedčila, že sa oplatí za diskusiou cestovať aj 360 km. O čom sme 12. mája s mojimi starými (páni Halík, Gabal) i novými (Stejskal, Švejnar) priateľmi a známymi diskutovali (cca 50 ľudí v Českej akadémii vied)? Podrobnosti blog editora.

O veľmi zaujímavej dileme – oplatí sa využívať na rozhovory v spoločnosti nové spôsoby komunikácie? Áno alebo radšej nie, alebo len obmedzene? Nepadla otázka, či vôbec treba „diškurovať“, ako sa voľakedy rozkošne hovorilo v slovenských mestečkách. Všetci, ktorí sme tam sedeli v ten krásny pražský podvečer, sme vášniví diškuranti. A máme v sebe hlboko uložený pocit nielen vlastnej výnimočnosti, ale na jeho základe aj pocit povinnosti podeliť sa našimi myšlienkami s druhými. A nechceme si dať vziať presvedčenie, že dobré veci sa presadzujú najlepšie v diskusii.

Naša debata je znakom upadajúcej úlohy tlačených médií. Priznali sme si to, hoci sme tam všetci prisahali na opojnú vôňu potlačeného papiera. Naša generácia bude stále kupovať noviny v stánkoch a vstupovať do predajne kníh so slzami v očiach. S tým sa nedá už nič robiť. Celé detstvo sme preležali v knihách, to boli naše pasy do sveta (priznávam bez obalu, že ja nové knihy nielen oňuchávam, ale aj objímam). Prisaháme na silu hodnotného slova, ktorá by mala byť väčšia ako sila staromódnych železných zbraní. Tak sme boli vychovaní.

Nedokázali sme sa v tejto debate dohodnúť na tom, či je anonymita blogov (lebo všetci máme svoje blogy na aktuálne.cz) prínosom pre slobodu v spoločnosti, alebo je jej zneužívanie len prechodným fenoménom, či dokonca pre slobodu hrozbou. Našli sa aj takí, ktorí prisahali na nutnosť zaviesť nielen cenzúru fašistoidných, myzogínskych a porno reakcií, ale aj odtajniť tváre a skutočné povolania pisateľov na blogoch. Vo svojom príspevku som poukázala na nepreberné možnosti, ktoré na blogu majú mediálni manipulátori. Pretože občas pozorne čítam reakcie na moje blogy, dokážem dnes spoľahlivo oddeliť tie, ktoré sú výplodom chorých a zakomplexovaných mozgov (v tomto prípade ide o liečiteľskú funkciu internetu ako takého a sloboda by mala zostať zachovaná v duchu hesla – ak sa virtuálne vyzúri na Vášáryovej, nezbije večer svoju ženu) od tých, ktoré plodia straníckymi centrálami najaté tímy. Našťastie nedokážu napodobniť obyčajných hysterikov dostatočne vierohodne a opakujú sa. Ukazuje sa, že najatí ľudia sa nedokážu v svinstvách vyrovnať tým, čo to robia z presvedčenia. A tak som patrila medzi tých, čo anonymitu obraňovali.

Ale čo urobiť, aby tí, ktorí chcú seriózne debatovať, mali priestor bez vyrušovania zloduchmi? Lebo vytváranie sietí duchovných spriaznencov je jednou z úžasných možností, ktoré nám nové komunikačné prostriedky ponúkajú. Pri tejto debate sa niektorí ozvali a dokazovali, že v demokratickom štáte nemožno z otvorenej debaty vylúčiť niekoho len na základe elitárskych kritérií, dokonca sa dostali až k mesianistickej myšlienke, že by ich tí slušnejší a intelektuálnejší na blogoch mohli vychovávať. V tom som ja, priznávam, veľmi skeptická. Vychovávať sa majú malé deti. S dospelými, ktorí sa anonymne ukájajú na blogoch, sa už nedá nič robiť. Sami by museli chcieť sa stať slušnými ľuďmi, ale potom by nesmeli byť zakomplexovaní.

V každom prípade diskusia v Prahe porušila jedno pravidlo blogov – stretli sme sa zoči-voči. Teda tí, ktorí sa nehanbia za svoje názory, za svoje vyjadrenia, za slová, ktoré používajú. Stretli sme sa ako zasieťovaní spiklenci a bolo nám spolu dobre. Tí ostatní povypadávali, aspoň na ten večer, z ôk späť do mora hlúpostí, v ktorých plávajú.

My sme vyliezli v ten večer už na breh. A keďže aj ľudstvo muselo najprv vyliezť z vody, pripadala mi naša schôdzka, keď som o nej rozmýšľala na 360. kilometroch cesty späť, ako veľký krok ľudstva dopredu.

P.S. Ospravedlňujem sa, že som porušila pravidlo blogu a nereagovala bezprostredne na druhý deň,(lebo vraj informácie na blogoch hneď zahnívajú), ale ako politička musím zatiaľ uprednostňovať bezprostredný kontakt s voličmi pred večerom na webe. Včera som sa konečne z Trebišova vrátila. Odpusťte a reagujte aj tak.